Ozdravný závan nostalgie

 
 
 

Ak vám začína prerastať cez hlavu pragmatickosť doby súčasnej, von ušami vám vylieza stres z večného zhonu a po krk máte virtuálnymi starosťami naplnenej reality, vedzte, že vŕšok nad Parížom vám poslúži lepšie ako predražený newyorský psychoterapeut. So zárukou vrátenia peňazí.

Pred dvoma storočiami Montmartre ešte nepatril k Parížu. Trúfať si nemohol na viac než status nezáživnej satelitnej dediny starajúcej sa o hladký prísun vajec, mäsa a mlieka do snobských parížskych kuchýň. Poznať to na ňom dodnes. Na Montmartri sa cítite skôr ako na vidieku než v centre dva a pol miliónového mesta. Vzduch je tu akýsi čistejší a život pomalší ako dolu po oboch brehoch Seiny. Eiffelovku z Montmartru vidno z akoby bezpečnej vzdialenosti. Atrapy i originály veterných mlynov tiež pomáhajú vytvárať dojem, že nestojíte práve uprostred metropoly. Skrátka, ruch veľkomesta ešte úplne nezamoril kopec týčiaci sa nad epicentrom svetovej romantiky, ktorej je aj nie je súčasťou.

Štatút dedinsko-mestského hybridy, k akému sa Montmartre za ostatné dekády pozvoľna prepracoval, ho vyzbrojil všelijakými jedinečnosťami. Vŕšok je považovaný za najčarovnejšiu, najumeleckejšiu, najprízemnejšiu, najspomalenejšiu a zároveň najživšiu časť Paríža. Pod sebou má Montmartre márnivé mesto svetiel ako na dlani, za chrbtom sa mu cudne belejú exteriéry baziliky Sacre Coeur. Vivat paradoxy! Úprimnú sústrasť turisti, ktorí sa majú rozhodnúť medzi dennou návštevou garantujúcou nostalgickú pohodu a nočnými potulkami sľubujúcimi nadupanú zábavu. Ich spásou je však poznanie, že v prípade Montmartru nie je ani jedna voľba tou horšou. Prechádzky po Montmartri v akúkoľvek dennú i nočnú dobu nabíjajú toľkou energiou ako tri plechovky istého rakúskeho drinku, ibaže bez vedľajších účinkov. Ak sa teda práve nudíte a neviete, kam by ste si ešte mohli v jeseni odskočiť, alebo ak netušíte, čo si počať s dopadmi drsného slovenského lifestylu na svoju citlivú dušu, vyberte sa lapať dych do najstrmších parížskych uličiek. Pred vami tak už učinili mnohí, od Pabla Picassa cez Wima Wendersa po Woodyho Allena, a ani jedného sme nepočuli sťažovať sa.

 

Text: Lucia Mušáková

 
 

Pridajte komentár:

 
 
 

 

Sme na Facebooku!