Na láske záleží

 
 
 

Moja sesternica Evka bola o desať rokov staršia a vydávala sa už v osemnástich. Moja mama hovorievala, že sa tak skoro vydala preto, aby utiekla z domu. Rodičov vraj nemohla ani vystáť. Evka bývala v inom meste a tak sme sa vídali dvakrát – trikrát do roka pri väčších rodinných oslavách. Napriek tomu sme mali celkom dôverný vzťah.

Evkin manžel sa volal Peter, mali spolu synčeka Miška, na ktorom veľmi lipla a nedala by ho za nič na svete. O Petrovi sa už tak láskavo nevyjadrovala. Raz som sa jej spýtala, či si ho brala z lásky. „V manželstve predsa nejde o lásku,“ tvrdila mi. „Ide o to, aby si mala dobrého muža, ktorý sa postará sa o teba a o dieťa. Aj ty by si si už mala konečne niekoho nájsť.“ Ja som v tom čase ako 17-ročná stále žiadneho chalana nemala. Nechcela som niekoho len preto, aby som mala s kým chodiť.

V ďalších rokoch však Evka bola stále viac utrápená. Párkrát predo mnou vypustila poznámku: „Frajera ešte nemáš? Dobre robíš, muži sú svine…“ Tým ma veľmi nepovzbudila. V dnešnom svete sa nenosí, aby žena po dvadsiatke bola ešte panna a ja som to pred kamarátkami začínala tajiť, vymýšľala som si fiktívneho priateľa, ktorý žije v Prahe a mám s ním vzťah na diaľku. Nie, nebola som zo žiadnej nábožensky založenej rodiny, proste som stále mala pocit, že ten pravý neprichádza. Hoci niekedy som sa cítila osamelá a hovorila som si, či by nebolo lepšie zavesiť sa na najbližšieho, ktorý sa naskytne.

Neskôr sa mi Evka priznala so strašnými vecami. Peter čoraz viac pil a keď prišiel opitý domov, surovo ju mlátil. Dokonca pred Miškom, ktorý už bol školák a hovoril jej, že keď bude veľký, tak si ju ochráni a tatina zabije. Smrť si však nakoniec vybrala inak. Evke lekári zistili nádor na mozgu. Síce jej ho vyoperovali, ale rozšírili sa jej metastázy a jej stav sa rýchlo zhoršoval.

Keď som ju naposledy navštívila v nemocnici, už ledva vnímala okolie. Keď som ju chytila za ruku, ešte otvorila oči a spoznala ma. „Bojím sa o Miška,“ zašepkala. Vtedy som pochopila, že odmieta odísť na druhý svet, pretože sa bojí nechať tu synčeka v rukách jej násilníckeho manžela. Zubami – nechtami sa držala života, hoci jej čas už nastal. „Neboj sa, ja sa o neho postarám,“ vyhŕklo zo mňa, sama neviem ako. Evka zavrela oči a už sa neprebrala. Na druhý deň zomrela.

Chcela som splniť svoj sľub a po pohrebe som zašla za Petrom, že som ochotná si Miška adoptovať, veď pre neho to nebude ľahké starať sa samému o dieťa – najmä keď sa o neho dovtedy veľmi nestaral (to som mu, pravda, nepovedala). Vyhodil ma z dverí, že či mu chcem ukradnúť dieťa.

Od našich spoločných známych som sa dozvedala, že Peter v nasledujúcich mesiacoch pil čoraz viac, že Miško chodil do školy špinavý a neupravený a často neprišiel do školy vôbec. Asi rok po Evkinej smrti si Peter sadol opitý za volant, spôsobil dopravnú nehodu, ktorú neprežil. Vtedy som sa Miška ujala a stala sa zo mňa slobodná mamička. Myslela som si, že som si tým premárnila šancu na vzťah, ale čuduj sa svete – asi pred rokom som stretla muža, ktorý na mňa hlboko zapôsobil svojou ľudskosťou a dobrým srdcom. A vôbec mu nevadilo, že sa starám o dieťa, sám má jedno z bývalého manželstva. Onedlho sa ideme brať a verím, že z lásky.

 

Vaša čitateľka Anička

 
 

Pridajte komentár:

 
 
 

 

Sme na Facebooku!