Láska na diaľku

 
 
 

S mojím súčasným priateľom sme sa zoznámili cez internet. Ako takmer 18-ročná som noc pred Vianocami (2006) blúdila po internete a náhodou som narazila na ICQ.com, kde sa človek mohol rozprávať s ľuďmi z mnohých krajín bez toho, aby si ich musel pridať medzi priateľov. Z ničoho nič mi napísal Philippe. 17-ročný Švajčiar, ktorý sa tak ako ja nudil za počítačom. Začali sme si písať v angličitne, čo ma aj celkom tešilo, lebo angličtinu mám rada, ale nikdy som nebola v nej taká dobrá, ako som chcela.

Písali sme si takmer denne a postupne sme obaja cítili veľkú náklonnosť jeden k druhému. Avšak ako to už chodí, 17/18-roční ľudia majú len málo prostriedkov na stretnutie, keď nebývajú v tej istej krajine. Sľúbili sme si teda, že sa pokúsime zatlačiť tie podivné city do úzadia a naďalej sme si písali z času na čas cez chat. Po istom čase sa náš kontakt oslabil, ale stále sme si z času na čas písali listy o tom ako sa máme, čo je nové.

V roku 2009 pred Vianocami mi Phil napísal, že by chcel ísť vo februári niekam na dovolenku a chcel vedieť, či by som mu neukázala Slovensko. S potešením som prikývla, pretože sa konečne naplnilo to, čo sme si tak dlho plánovali, že sa aspoň raz uvidíme naživo.

Pricestoval tesne pred polnocou v jednu februárovú studenú noc. Čakala som ho na letisku a bála som sa, že moja hovorená angličtina nebude dostatočná na dohovorenie sa s cudzincom. Predsa len, písať si je jednoduchšie. Zo začiatku bolo ťažšie vysloviť to, čo sme chceli povedať, ale postupne sa to lepšilo a po 2 dňoch sme už spíkovali jedna radosť. Do noci sme sedeli a rozprávali sa o všetkom a zároveň o ničom. V tom čase som mala mesačný vzťah, ktorý bol síce len v úplných začiatkoch, ale aj tak som ani nepomýšľala na to, že by mohlo medzi mnou a Philippom niečo vzniknúť. Tak isto to bral aj on, pretože nebol z tých, čo si začínajú so zadanými.

Po 5 dňoch odletel a keď som sa s ním lúčila na letisku, mala som pocit, akoby som strácala niečo veľmi drahocenné. Keď som sa vracala na internát, nemohla som sa zbaviť pocitu prázdnoty. Keď Philippe priletel do Švajčiarska, tak mi napísal, že mu naozaj chýbam a že mi to nechcel povedať, ale počas jeho pobytu na Slovensku sa dostali na povrch city, ktoré ku mne cítil, keď sme si písavali. Nemohla som tomu uveriť. Ja som mala tie isté pocity, len som ich nechcela ukázať kvôli vtedajšiemu vzťahu. Dohodli sme sa, že počkáme, kým si to ja nevyriešim s priateľom a potom budeme riešiť, čo ďalej. Vtedajší priateľ to našťastie pochopil. V polovici februára som už bola single a nemusela sa trápiť, že cítim niečo viac k chalanovi zo Švajčiarska. Oficiálne sme spolu od 1.apríla 2010, keď sme na Veľkú Noc vycestovali spolu na výlet do Prahy. Tam sa začalo naše spoločné putovanie.

Keďže študujem v Bratislave a Philippe pracoval vo Švajčiarsku, tak sa to nedalo vyriešiť inak, ako mať vzťah na diaľku. Mnoho ľudí by povedalo, že to nemôže fungovať a že sa to tak či tak musí nakoniec rozsypať. Avšak ja nesúhlasím. Videli sme sa síce len raz za mesiac – vždy priletel buď on, alebo ja a strávili sme spolu pár dní, ale náš vzťah trvá doteraz. Celé leto 2010 som bola uňho a trávili sme spolu všetky voľné chvíle. Momentálne môj drahý žije od júna vo Viedni, kam sa presťahoval kvôli nám, aby sme nemuseli byť bez seba tak dlho. Teraz si už nevieme ani predstaviť, že by sme bez seba vydržali celý mesiac.

Júlia Hanidžiarová

 
 

Pridajte komentár:

 
 
 

 

Sme na Facebooku!