José Antonio Hermida: Necítim sa ako gladiátor vohnaný do arény (1.)

 
 
 

Španielske cyklistické eso sa narodilo 24. augusta 1978 v katalánskom meste Puigcerdà. José je držiteľom troch titulov majstra Európy a jednej striebornej olympijskej medialy — z letných hier v Aténach. Prischla mu prezývka Seppy. Žije v rodnej Puigcerde, je ženatý, doma mu po hlave skáče päťročný syn Eric a jedenapolročná dcéra Sandra. Seppyho obľúbeným jedlám kraľuje caprese šalát. Drinkom čistá pramenistá. Autám Volkswagen Multivan. Farbám ružová. Filmom Pán prsteňov. Koníčkom (po vylúčení cyklistiky) telemarkové lyžovanie. Poznávacím znamením permanentne dobrá nálada. No nemilujte ho až za hrob!

Pred troma týždňami si sa zúčastnil Majstrovstiev Európy v horskej cyklistike v Dohňanoch, jednom z najmenším miest, aké kedy šampionát usporadúvali. S akými dojmami si z dediny na Slovensku odchádzal?

V Dohňanoch sa opäť raz potvrdilo, že pri príprave akcie nezáleží na rozlohe ani na počte obyvateľov, ale na vášni, s akou ju organizátori chystajú. Majstrovstvá boli jedným z najlepšie usporiadaných podujatí, aké som kedy zažil.
V Dohňanoch si skončil šiesty, no po pretekoch si sršal humorom viac než samotní víťazi. Čo ťa na Slovensku tak dobre naladilo?

V Dohňanoch som sa cítil skvele po každej stránke. Krásna krajina. Stredomorské počasie. Výborné pivo. Pôsobivé dievčatá. Perfektne pripravená trať. Vysoký štandard podujatia. Tak čo by som sa netešil? (Smiech).

 A ten detail – šieste miesto?

Ajajajaj! (Smiech). Úprimne? Šiestu priečku na európskom šampionáte nepovažujem za tragédiu. Samozrejme, nevadilo by mi lepšie umiestnenie a napríklad zisk štvrtého európskeho titulu. V horskej cyklistike som však dostatočne dlho na to, aby som si uvedomil, že olympijské cross-country nie je matematika. Mojím hlavným cieľom je teraz tretie miesto na majstrovstvách sveta. A tak si musím na menších podujatiach trochu šetriť nohy. Nemám si preto až tak čo vyčítať.

 Horská cyklistika v olympijskom cross-country je okrajovo propagovaná disciplína. Nie je ti ľúto, že napriek fenomenálnym úspechom nepatríš medzi svetoznáme športové celebrity?

Ale ja sa cítim ako hviezda a aj sa tak so mnou zaobchádza! (Smiech). Som spokojný so svojím životom aj s mierou popularity, ktorou mi fanúšikovia kropia ego. Nechcem viac. Skutočne netúžim viesť život športovej superstar, ktorú rozoznávajú masy ľudí rovnako v New Yorku, Bukurešti, Lime aj vo Vladivostoku. Vyhovuje mi, že môžem chodiť s kamarátmi do krčmy v Puigcerde a odviazať sa na diskotéke v Dohňanoch bez toho, aby som bol rušený alebo aby sa o tom na druhý deň dozvedel celý svet.

 Ani občas si teda nevyčítaš, že si sa namiesto tenisovej rakety chopil bicykla?

Nie, vybral som si to, čo bolo môjmu srdcu blízke. A za odmenu som dostal to, po čom som vždy túžil. Zaradil som sa medzi svetovú pretekársku elitu a žijem svoj sen.

 Lásku ku dvom kolesám datuješ od tínedžerských čias, kedy ťa uchvátil kamarátov horský bicykel. Ako to, že ťa nadšenie neprešlo ani po tom, keď prvotné okúzlenie vystriedali tvrdé tréningy?

Moja vášeň pre zdolávanie horských tratí na bicykli bola zjavne nielen úprimná, ale aj veľmi silná. Jednoducho ma hnala vpred. Odriekanie som nechápal ako obmedzovanie. Sebazaprenie som nepociťoval ako údel. Tréningy som nevnímal ako otročinu.

 Úprimné zanietenie je teda motorom, ktorý ťa aj v štyridsaťstupňových horúčavách ženie do strmých kopcov?

Tie motory sú vlastne dva. Úprimná športová vášeň a vedomie, že som jeden z mála šťastlivcov, ktorí sa môžu živiť svojím hobby. Ani v najťažšom pretekárskom teréne sa preto necítim ako gladiátor vohnaný do arény. Práve naopak, aj v najnáročnejších momentoch na trati si pripadám ako dieťa šťasteny. A to už ani nehovorím o pocitoch, ktoré na mňa doľahnú, keď mám preteky za sebou! (Smiech).

Lucia Mušáková

 
 

Pridajte komentár:

 
 
 

 

Sme na Facebooku!