Ako to robia Angličanky IV. – Príroda

 
 
 

A ja ťa mamička príroda najradšej mám!

Obyvatelia Veľkej Británie nemusia mať ani Vysoké a Nízke Tatry ani Veľké a Malé Fatry na to, aby mali k prírode vypestovaný priam ukážkový vzťah.

O vzťahu Angličanov k nature básnili už Puškin a Turgenev. Láskyplnú úctu a citlivú starostlivosť ostrovanov o všetko zelené, byľnaté a listnaté im závidela šľachta v celej Európe. Rusi maniakálne napodobňovali anglické parky. Nemci drukovali anglickým záhradám. V Rakúsko-Uhorsku sa darilo skleníkom podľa anglickej módy. Ako to už v konzervatívnom Spojenom kráľovstve chodí, na vzťahu jeho obyvateľstva k „nature“ sa dodnes prakticky nič nezmenilo.

Bez ohľadu na to, či sa občan Veľkej Británie narodil v centre mesta v roku 1811, na jeho periférii v roku 1911 alebo na bohom zabudnutom vidieku v roku 2011, prírodu miluje, ako by mu bola kolískou, matkou, otcom a najlepšou kamarátkou zároveň. Deň bez prechádzky, posedenia, pikniku, badmintonu alebo žúru v parku si ostrovania nedokážu predstaviť. Do zelene chodia rozjímať, relaxovať, ventilovať zablokované emócie a oživovať prácou v officeoch otupené telá. Pravidelne. A nadšene.

Najsilnejším dôkazom úcty a lásky k prírode je však zásada britského ľudu do prírody nezasahovať. Na rozdiel od Francúzov nemajú Angličania nutkavú potrebu pretaviť každú piaď lesa v romantický parčík so stromami obstrihanými do rozkošných novotvarov. Na rozdiel od Španielov nemajú Walesania neprekonateľnú chuť vysádzať pod duby prudko exotické kvetiny. Na rozdiel od Američanov nemajú Severní Íri nebezpečné popudy nechať preťať chránené územia asfaltovými cestami. Na rozdiel od Slovákov nemajú Škóti plamenné túžby dať si pre päť korún (resp. 0,166 eurocenta) vykynožiť polovicu lesov v krajine. Poddaní kráľovnej Alžbety II dovoľujú stromom voľne rásť. Trávu nevypaľujú ani v najhorších snoch. Na lúkach radšej nechávajú kvitnúť narcisy ako by tam mali vystavať total novú radovku. Zvieratá nekynožia ani nevyháňajú (stretnút večer v centrálnom Londýne líšku, vevericu alebo jazveca je ako vraziť u nás do susedovie mačky). Žijú a pokojne nechávajú žiť aj svoju prírodu. Tá ich na oplátku vyzbrojuje drsno-naturálnym šarmom, dojímavými scenériami a predlohami na jedny z najkrajších diel svetovej literatúry.

 

Text a foto: Lucia Mušáková

 
 

Pridajte komentár:

 
 
 

 

Sme na Facebooku!