Ako to robia Angličanky III. – Deň verzus noc

 
 
 

O ostrovankách raz neviete, čo si myslieť.

Cez deň naprogramovane kráčajú ulicami v upätých čiernych kostýmoch, elegantných balerínach a s prísnymi viktoriánskymi uzlami vo vlasoch. Po zotmení sa nastylujú do karnevalových masiek, obujú si sandále na dvanásťcentimetrových podpätkoch, z terás pubov vykrikujú ako šialené a do svojich anglickou kuchyňou ťažko skúšaných útrob prúdmi lejú litre piva. Kľúčom k vysvetleniu ich schizofrénie sú dva termíny: hlboko vštepená slušnosť a nutkavá túžba mať od nej svätý pokoj.

Nie je ľahké narodiť sa na Britských ostrovoch a ako prvú vec do kolísky vyfasovať bordový pas predurčujúci vás k neskonalej oddanosti kráľovnej, pokornej akceptácii depresívneho počasia, absolútnej dochvíľnosti, neľudskej šetrnosti, poslušnému dodržiavaniu predpisov a okázalému praktizovaniu férovosti. Skúste takto fungovať čo i len mesiac a pritom snívať o dožití sa päťdesiatky, ideálne mimo brán psychiatrickej liečebne. Ťažký oriešok! Obyvateľkám Británie ako únik z pravidlami prešpikovanej reality zvyčajne napadne jediné: opime sa do nemoty.

Preto majú anglické, waleské, severoírske a škótske otrokyne hojný výskyt na všetkých miestach zaváňajúcich možnosťou zresetovať si hlavu. V puboch, baroch, kluboch, diskotékach a lounges býva večer čo večer nátresk, ako by sa jednalo o poslednú noc pred koncom sveta. Mladé slečny si celý týždeň odtŕhajú od úst, len aby mohli v piatok večer oplieskať vreckové či plácu na čo najväčšom objeme vodky s Redbullom. Piť ostrovanky veľmi nevedia. No zato v opíjaní sa sú majsterky sveta! Príslušníčky len máloktorého národa vedia do seba hádzať poháriky alkoholu takou rýchlosťou a bez takého rozmyslu či nedajbože ľahkého pocitu hanby ako dedičky Iberov, Keltov, Anglov a Sasov. Pointa ich krčmových návštev sa totiž skrýva v čo najrýchlejšom spadnutí pod stôl, v ideálnom prípade v úplnom upadnutí do mdlôb. Ak mladú dámu musí z lokálu domov dovliecť kamarátka, je cool. Ak polícia, je šéfkou. Ak záchranka, práve sa vyrovnala bohu.

Aj keď je libra stále vyššia ako euro, vlaky v Británii chodia na čas, šoféri dodržiavajú predpísanú rýchlosť, v supermarketoch nakupujúci krotko stoja v radoch pred pokladňou a predavačky sa na nich usmievajú prívetivejšie ako na vlastné deti, byť ženou vo Veľkej Británii či už cez deň alebo v noci stojí skôr za dôkladné zváženie než za naivnú túžbu či nebodaj slepú závisť.

 

Text: Lucia Mušáková

 
 

Pridajte komentár:

 
 
 

 

Sme na Facebooku!